Ako som odišla žiť do Francúzska

Jazero, ktoré sa volá Miroir, teda Zrkadlo. Ak máte dobrý foťák, čo ja nemám a ak viete dobre fotiť, čo ja neviem, dokážete spraviť fotku, kde je len veľmi ťažké rozoznať zrkadlenie od skutočnej stavby. Ako keď si sama hovorím: „Je toto skutočnosť alebo len snívam?“

Na začiatok chcem spomenúť zopár pozitívnych vecí. Išla som za svojím srdcom a s mojím partnerom, ktorý je Francúz, takže vo všetkom mi pomáhal ako sa dalo. Moje dieťa situáciu prijalo nadštandardne dobre a teda som sa toľko netrápila. Moja rodina ma podporila v mojom rozhodnutí, takže sa mi ľahšie odchádzalo. Francúzsko, kde momentálne žijeme, je nádherná krajina, kde môžete objavovať nové veci a inšpirovať sa do konca svojho života, rozhodne som neodišla do „horšieho“.

Napriek všetkým týmto pozitívam, bol „môj – náš“ odchod zo Slovenska mojou „súkromnou katastrofou – koncom môjho sveta“.

Na úplnom začiatku boli dve zásadné zistenia.

Prvé, že milujem svoju rodnú krajinu, svoje rodné mesto a všetko, čo je skutočne Slovenské. Nekonečne a nekriticky.

Druhé, že aj inde na svete tiež žijú ľudia, nie len na Slovensku. 🙂 Ja viem, čudné zistenie, ale v momente, keď robíte obrovské, radikálne, zásadné rozhodnutie Vášho života a sú do toho zahrnuté aj iné Vám blízke osoby, premýšľate práve nad týmto.

O týchto mojich „zisteniach“ budem asi neskôr rozprávať, lebo povedzme si úprimne, všetko má svoje pozitívne, ale aj negatívne stránky a potom je všetko už len o tom, ako chceme veci, život a životné situácie vidieť.

Ako som sa cítila?

V mojom prípade, pretože naozaj moje pocity nechcem zovšeobecňovať a vnucovať svojmu okoliu, ma prepadali nočné mory, ktoré s odstupom času považujete za smiešne, nevýznamné až nepochopiteľné.

Premýšľala som nad vecami ako neochorieť, pretože potom musím ísť k lekárovi a ako, to neviem. Jasné, že som ochorela a ťahalo sa to so mnou skoro dva mesiace. Vraj sa tomu hovorí „psychika a oslabená imunita :)“. Ako ísť na nákup a vyhnúť sa tomu, aby ma niekto oslovil alebo niečo odo mňa chcel, pretože francúzsky nehovorím veľmi dobre a moju angličtinu si môžem „strčiť za klobúk“, keďže sa tu s nikým po anglicky nedohovorím (žijeme v malom meste, kde sa dohovoríte francúzsky a francúzsky). Ako sa tváriť pred svojím dieťaťom, že všetko je v pohode, keď ju strčíte do školy, samú, bez pomoci, kde nemá žiadnych kamarátov a po francúzsky vie asi štyri vety: Dobrý deň. Dovidenia. Ďakujem. Chcela by som vodu a syr. 🙂 … Zdá sa Vám to smiešne? Alebo, že preháňam? No, aj mne je to teraz smiešne, ale vôbec nepreháňam, ono to naozaj bolo takto. Všade, kam som išla, som si hovorila: „Musíš vyzerať ako -debil-, usmievaš sa ako -pripečená- a ani nevieš prečo, nikto Ti nerozumie a ty nikomu nerozumieš“. Toto bol katastrofálny pocit pre mňa, ktorá si tak zakladá na tom, aby som sa vedela správne vyjadriť, aby som ľudí správne chápala a bola správne pochopená. Ani nehovorím o tom, ako som sa bála, či nebudeme totálny „outsideri“, pretože, keďže nežijeme vo veľkomeste, nie je tu žiadna slovenská, česká alebo poľská komunita, kde by som zapadla. S odstupom času si hovorím, že to bolo dobré, pretože inak by som možno dodnes nehovorila francúzsky. O práci, a už vôbec nie o dobrej práci, som ani neuvažovala.

Všetkého, ale naozaj všetkého som sa bála. Viete, som ryba a hoci znamenia zverokruhu neriešim, vo svojej podstate si naozaj nedôverujem, o všetkom pochybujem a mám zo všetkého strach – ako ryba. 🙂 A preto sa asi v poslednom čase „liečim šokom“ – do všetkého, z čoho mám obavy, idem. 🙂 Sama sebe občas hovorím, že som sa asi zbláznila, že toto nie som ja. 🙂