Obrázok som si požičala od I CAN ACADEMY.
Už celkom dávno som si vytvorila tento blog, aby som zdieľala útržky z môjho života, radostné alebo aj menej radostné, so svojimi blízkymi, ale aj s ľuďmi, ktorých nepoznám, ale ktorých oslovuje to, čo robím a ako píšem. Napriek tomu, som o tomto blogu veľa nehovorila, dokonca som nebola ani príliš aktívna v písaní. Ostal len takým mojím súkromným diárom na zapisovane niektorých udalostí a pocitov z môjho života. A vlastne som si povedala, že tak je to dobré. Bude to taká moja súkromná kniha spomienok.
Nedávno som sa ale zarazila, pretože som si uvedomila, že môj blog som vytvorila pre iný účel, pre to, aby som zdieľala. To čo robím, to čo ma baví, to čo mi robí radosť a čo milujem. Samá dobré a pozitívne veci. A aby som ich zdieľala s ostatnými.
A preto som sa pozrela späť do času, keď som blog založila.
Prirodzene som veľmi introvertná osoba. Málo rozprávam, nie som super spoločenská, mám rada ticho. Mám rada samotu, teda do istej miery, pretože ak je niečo príliš, je to príliš. Život a ja som to zariadila tak, že pred pár rokmi som odišla žiť do zahraničia. Nepoznala som jazyk krajiny, ktorá sa mala stať mojím domovom, nepoznala som ľudí, nemala som tam žiadnych priateľov, známych alebo kolegov. Moja komfortná zóna samotára sa radovala, hoci ja som trpela. Mohla som byť ešte viac sama ako obyčajne. Po čase som všetko predýchala, pochopila som, že je to nový začiatok a potešila sa novým príležitostiam a teda aj tej jednej konkrétnej, vytvoriť si blog a zdieľať zaujímavé udalosti, miesta, skúsenosti s inými ľuďmi. Ale dlho mi toto nadšenie nevydržalo. Nikto o mojom blogu nevedel, nikto ma nepodporoval, hanbila som sa zaň, hovorila som si: „to je taká detinská hovadina až to bolí“. A rôzne ďalšie znevažujúce afirmácie o svojom blogu a teda vlastne o samej sebe.
Pred týždňom som sa rozhodla zúčastniť sa jednej výzvy, ktorá ma doposiaľ posunula na toto miesto. Uvedomila som si, že zdieľanie je pre mňa extrémne náročná vec. Ako sa to hovorí? „Ísť s holou kožou na trh“? Riskujem výsmech, odsúdenie a veľa ďalších negatívnych pocitov. Ale zároveň som si uvedomila, že riskujem aj to, že prídem aj o podporu či pochvalu a všetky tie pozitívne reakcie a pocity.
Dokonca som si uvedomila, že mám sama pred sebou problém dovoliť si snívať a mať veľké ciele, nie to ešte, aby som ich s niekým zdieľala. Takže moja 21 dňová výzva, je naozaj VÝZVA.
Klaniam sa pred všetkými tými odvážnymi, ktorí dokážu čokoľvek zdieľať a že tak robia dokonca s ľahkosťou, pokojom a úsmevom na tvári. Ja budem musieť na tom ešte popracovať, ale verím, že raz sa tam dostanem. Moja intuícia mi hovorí, že to má zmysel. Nasledujem svoju intuíciu a zdieľam.
Pekný deň.
Miška