Moje milované dieťa, moja Dominika mi pred očami rastie zo dňa na deň. Zdá sa mi akoby to bolo včera, keď som ju držala, také malé bábätko, potom sa z nej stala malá slečna, ktorá rozprávala 24/7, potom začala robiť „hento“ a „tamto“, noví ľudia, nové krajiny, nové jazyky, nové skúsenosti, nové sny, nové ciele a ja sa ju týmto celým snažím sprevádzať a udržiavať s ňou krok. Niekedy to bolo jednoduchšie, teraz je to už naozaj náročné, zvlášť, keď ma už dávno prerástla a aj ten jej krok meria aspoň dva moje kroky, ale snažím sa a učím sa každý deň.
Niekde som čítala myšlienku, ktorá hovorí, že deti nie sú náš majetok, deti sme dostali alebo dokonca nám boli len požičaná, aby sme sa niečo v živote naučili, aby sme dostali lekciu. A naozaj. Ja sa učím každý jeden deň. Najnáročnejšia a zároveň najzábavnejšia škola môjho života.
Sú dni, kedy by som ju najradšej „rozpučila“ od toľkej lásky a objímania, sú aj chvíle, kedy by som ju najradšej „roztrhla ako žabu“, ale rozhodne bez mihnutia oka a sekundového zaváhania by som jej zniesla aj modré z neba. Bez príčiny, len preto, že je.
A k tejto mojej úvahe ešte jedno modré z neba. Pre bábätká. Deka ultra jednoduchá, ultra hrejivá, dizajn alias ja, čiže maximálny minimalizmus.
