Píšem tento denník – občasník svojej dcéry, aby si raz z neho mohla čítať, čo zažila…
Dnes to bude bez obrázkov, lebo som nemala príležitosť fotiť…
Bola na lyžiarskom “campe” a veľmi sa jej tam páčilo…každý večer mala dlhú reč o tom, čo zažila…
Takže také krátke momentky z tohto jej týždňa…
Prvý krát jazdila na čiernej zjazdovke a “hors piste” – mimo zjazdovku…
Prvý krát mala nastriekané vlasy oranžovou farbou, pretože mali karneval…jej sen je mať červené vlasy…ja jej to pravdaže nechcem dovoliť, lebo má nádherné vlasy a pravdaže ešte nemá vek na farbenie vlasov…ale našťastie si mohla tento pocit užiť, lebo mali skvelých inštruktorov, ktorí priniesli farebné spreje na vlasy (jednorázové…ufff :))…
Vďaka môjmu šiestemu zmyslu a strachu, že jej bude strašná zima, dostala najsuper lyžiarsku bundu – riskla som to, kúpila som ju sama a mala úspech…bunda aj ja…
Prvý krát jedla hnusné špagety…lebo tie sú vždy super :)…
Atď….atď.
A spoznala jedného malého chlapca, černoška…ktorý bol tiež na tejto lyžovačke…počas jedného obeda sedel s ňou pri stole a rozprával jej, že je z Haiti…jeho rodičia zahynuli pri zemetrasení…je adoptovaný vo Francúzsku…má 5 bratov a každý je v inej rodine…povedala mi, že to bolo strašné…bolo to veselé chlapča, ktoré vždy vtipkovalo, ale keď začal hovoriť toto, zrazu zvážnel a mal slzy na krajíčku…a viac nevieme…myslím, že to bol pre ňu dostatočne silný zážitok…nevedela, čo má na to povedať a ako reagovať…asi ani ja by som nevedela…
Chcem povedať len dve veci…
Nikdy nevieme, kto nám skríži cestu v našom živote, hoci len na pár hodín a ako nás toto stretnutie ovplyvní…
A moja úcta a rešpekt všetkým “silným deťom”, s ktorými sa život nebabral a všetkým adoptívnym rodičom, ktorí dávajú takýmto deťom druhú šancu na šťastné detstvo a “normálny” život.