Ako prežívam úspechy svojej dcéry?
No, úprimne povedané, prehnane. Snažím sa kontrolovať svoje prejavy emócií, ale nie vždy úspešne. 🙂
Minulá nedeľa bola opäť výnimočná. Samé pozitíva, mohla som dlho spať, zobudili ma slnečné lúče, nikam som sa nemusela ponáhľať, len sa tešiť na popoludňajší koncert hudobnej školy, ktorú navštevuje Dominika. A aj som sa tešila. Veľa.
Po asi dvojhodinovej príprave môjho dieťaťa, kedy vyrvala z útrob svojej skrine všetky svoje handry a nakoniec sa aj tak ohodila do svojej klasickej uniformy – rifle a tričko vo farebnej kombinácii black&black sme sa vybrali na koncert. Posledná kontrola pred odchodom z domu, brnkátko, aby mohla hrať ako sa patrí (nástroje už boli totiž pripavené, naladené, nažhavené a čakajúce na umelcov 🙂 na scéne), parochňa a la Sia – zamaskovanie, ktoré malo preniesť skupinu do obdobia disco 80 rokov, pravdaže telefón a ide sa. Natešená rodinka príde na parkovisko a zrazu „merde“ ako povedia Francúzi, zabudla som si náramok pre účinkujúcich. Čo teraz? Po dlhej dobe som videla svoje dieťa ako úpenlivo prosí, prosím, prosím vráťme sa domov. A tak Olivier naštartoval formulu a išli späť. Ja som už ostala na mieste, netúžila som v aute zinfarktovať z tej rýchlosti. Vrátili sa rýchlosťou svetla celí vysmiati. OK, povedala som si, koncert môže začať. A tak aj začal.
Na scéne sa striedali hviezdy dávnych dôb aj najnovšie stars z dôb súčasných. Občas to vŕzgalo, pískalo, kričalo a zavíjalo. Ale vystúpilo aj veľa talentovaných spevákov a hudobníkov. Účinkujúcim boli odpustené všetky falošné tóny, veď sa tak snažili a pracovali na sebe. A môj najväčší obdiv patrí tímu učiteľov, ktorí dokázali za tak krátky čas dať dokopy rôzne typy charakterov, hudobníkov rôznej úrovne a veku. Bol to parádny koncert. A ja sa už neviem dočkať na ďalší, letný koncert.