Dokončila som zajka, ktorý zjedol dúhu a zachránila som dvoj-eurovku deduška z rozprávky.
Neviem akú máte skúsenosť s poštou, jej fungovaním a „tetami“, ktoré pracujú na pošte. Ja dvojakú.
Sú naozaj odporné k zákazníkom a nerozumiem prečo. Pravdaže existujú výnimky, ale ja ich teda moc nepoznám, ale verím v to.
Možno tieto poštové tety majú naozaj extrémne veľa práce a sú natoľko vyťažené, že to prerastá do vyčerpanosti a nepriateľského správania. Ale kto dnes nemá veľa práce a nie všetci sa správame ako zúrivé, štekajúce psy. Ja viem, hnusné prirovnanie, za ktoré sa už teraz ospravedlňujem všetkým a aj sama sebe. Na druhej strane, moja osobná, ale naozaj osobná skúsenosť je parádna, ku mne sú poštové tety veľmi milé. Prečo? Pretože od nich nič, ale že vôbec nič nechcem. 🙂
Vo Francúzsku už zopár rokov postupne zavádzajú systém „veľkých mašín“, kde si môžete takmer všetky poštové služby vybaviť sami. Hlavne tie základné služby, poslať list, balík, doporučený list a podobne. Ja tieto poštárske mašiny milujem, ale pre ľudí staršieho veku sú naozaj veľkou záhadou a keď sledujem takýchto ľudí, mám pocit, že sa tých mašín boja a obchádzajú ich veľkým oblúkom, aby ich náhodou nepohrýzli.
Najhoršie však je, keď si takýto starší človek vystojí 15 minút v rade, aby poslal niekomu blízkemu pohľadnicu k narodeninám, dostane sa na radu a „milá pani poštová“ na neho vyštekne, že toto je služba, ktorú treba spraviť na „mašine“. Už aj tak dosť vystresovaný deduško sa zmenší vo svojej ohnutej postave ešte o 10cm a odkráča od okienka k mašine. Pozerá, snaží sa niekde dopátrať k návodu ako použiť toto čudo, hľadá tlačidlo, ktoré by použil, ale zbytočne, keďže mašina má dotykovú obrazovku. Ešte stále hľadí do tej čiernej obrazovky, pretože ani len netuší, že je potrebné sa jej dotknúť prstom, aby sa rozsvietila a rozmýšľa, či toto všetko nevzdať, veď je to nad jeho sily.
Čakajúc v rade na inú poštovú službu, pozorujem tohto starčeka, pretože mám dojem, že predsa len sa chce niečo naučiť a prísť na to sám. Sledujem ho až do momentu, kedy začne vyťahovať z peňaženky dvoj-eurovú mincu, ktorú chce vhodiť do jediného zívajúceho otvoru na mašine. Vtedy to už nezvládnem a vyštartujem z radu, hoci som na rade a bežím za ním, aby som ho zachránila. A tak mu pekne krásne krok po kroku vysvetľujem a pýtam sa otázky ako malého dieťaťa a cítim sa ako dôležitá pani poštová: „posielate to do Francúzska alebo do zahraničie? Chcete to doporučene? Chcete sledovať zásielku? Expresne?….“ a ťukáme do mašiny všetky informácie. Nakoniec je celá „mission imposible“ ukončená a dedko na mňa pozerá ako prízrak, aj teraz si myslím, že mal pocit, že sa mu len snívam. Bol totálne vypleštený a hľadal slová…vlastne mi ani nepoďakoval, len sa ma spýtal, že prečo som to urobila. Tak aby som zavtipkovala, povedala som mu, že som chcela len zachrániť tie jeho dve eurá a vyparila som sa z miesta. Vlastne mi to urobilo veľkú radosť, že som zmizla ako gáfor a nečakala som na jeho slová vďaka, pretože dnes som si urobila dobrý deň ja sama a nepotrebovala som, aby mi ho zlepšil niekto iný.
A teda, aby som celú túto „story“ uzavrela pozitívne, rešpektujem a vážim si prácu všetkých poštových úradníkov, ale zároveň ich prosím, aby napriek „čomukoľvek“ v ich živote pristupovali k takýmto ľuďom trošku láskavejšie a ak to nie je možné, nech radšej zmenia prácu.